Videla som slovenský film Potopa. „Má to oči, má to dušu, nemá to chybu.“
Sú filmy, ktoré si užijete a zabudnete. A potom sú také, po ktorých idete domov pomalšie, než ste prišli. Potopa je presne tento druh zážitku. Nie je hlučná, nehrá sa na veľké gestá – a práve preto zasiahne. Lebo keď sa na plátne začne rúcať domov, človek si zrazu spomenie, čo preňho znamená slovo „zostať“.
Foto: Continental Film / Film Potopa (oficiálne press materiály)
Keď som na Potopu išla (áno, toto je ten typ filmu, ktorý si zaslúži osobnejší tón), čakala som poctivú historickú drámu. Dostala som však niečo omnoho silnejšie: pocit, že sedím uprostred cudzieho sveta, ktorý je pritom bolestne náš. A že sa pozerám na ľudí, ktorí sa nepredvádzajú – len žijú, dýchajú, mlčia, vzdorujú.
O čom je Potopa: jedna dolina, jedna rodina, jeden koniec sveta
Dej sa odohráva v Československu roku 1980 v rusínskej dedine na severovýchode Slovenska. Mara má 15 rokov a chce z dediny odísť – sníva o tom, že bude pilotkou. Jej otec Alexander je presný opak: tvrdohlavý roľník, vdovec, človek, ktorý verí, že pôda nie je majetok, ale identita.
A potom príde rozhodnutie štátu: výstavba vodnej nádrže Starina, ktorá znamená zatopenie doliny a vysídlenie obcí. Nie je to len „sťahovanie“. Je to vytrhnutie koreňov, ktoré sa nedá zľahčiť ani vety typu „veď dostali byt“.
Film robí jednu vec výnimočne dobre: ukáže, že „domov“ nie je len dom. Je to reč, zvyk, sused, cintorín, kuchyňa, chodník, miesto, kde sa viete aj pohádať – ale stále ste doma.
Prečo vás ten film tak vtiahne: autenticita, ktorá nehrá divadlo
Potopa je hraný film, ale miestami máte pocit, že pozeráte dokument, ktorý sa stal včera. Pomáha tomu obsadenie, civilnosť, reč (rusínčina) aj fakt, že sa tu nič netlačí na efekt.
A presne o tomto píšu aj diváci v recenziách. Jeden z nich to vystihol vetou, ktorá sa mi v hlave drží od odchodu z kina:
„Uveriteľnosť, ľahkosť, prirodzenosť… silný príbeh je dnes skôr výnimka.“ (ČSFD)
Ďalší divák napísal niečo, čo by mohlo byť krátkym sloganom filmu:
„Má to oči, má to dušu, nemá to chybu.“ (ČSFD)
A tretí to pomenoval úplne jednoducho – tak, ako to ľudia hovoria, keď im niečo sadne na srdce:
„Naozajstné, uveriteľné, krásne… no neprikrášlené.“ (ČSFD)
Režisér Martin Gonda: debut, ktorý pôsobí ako filmárska istota
Na tom je fascinujúce, že ide o celovečerný debut režiséra Martina Gondu. Nevyzerá ako „prvá veľká skúška“. Skôr ako film niekoho, kto presne vie, čo chce – a zároveň má dosť pokory, aby nič neprekrikoval.
V recenziách sa opakuje, že réžia je „tichá“, ale presná – a jeden divák to pomenoval až prekvapivo ostro:
„Réžia je sebaistá, takmer na hranici dokonalosti.“ (ČSFD)
Ak máte radi filmy, ktoré sa nesnažia byť „milé“, ale pravdivé, tu to nájdete. Žiadne retro cukríky, žiadne sentimentálne tlačenie na slzu. Skôr pomalé, ťaživé vedomie: niekto vám berie život a volá to „verejný záujem“.
Čo presne ľudí na ČSFD tak nadchlo
Potopa má na ČSFD okolo 90 %, čo je pri slovenskej tvorbe naozaj výnimočné. A z tých recenzií je jasné, prečo:
- film je „na hrane dokumentu“ – nič nepôsobí hrané nasilu
- postavy sú pochopiteľné, aj keď nie sú sympatické
- konflikt je medzigeneračný a bolestne známy: starí držia, mladí chcú dýchať
- a celé to má zvláštnu kvalitu, ktorú sa ťažko vysvetľuje… ale po filme ju cítite
Jeden divák to povedal krásne cez obraz:
„Tí starší strácajú slobodu, tí mladší ju naopak získajú.“ (ČSFD)
A ďalší pridal vetu, ktorá ma úplne trafila – lebo je jednoduchá a pravdivá:
„Ľad sa topí rýchlo. Domov nie.“ (parafráza pocitu z recenzií)
Cenná rada
Ak chcete z Potopy dostať maximum, skúste si ju pozrieť v kine a bez mobilu. Tento film pracuje s tichom, detailom a atmosférou. Keď mu dáte pozornosť, vráti vám ju ako zážitok.
Slová na záver
Potopa nie je film, pri ktorom sa budete smiať, že „dobré“. Je to film, pri ktorom skôr poviete: „toto sa ma dotklo“ – a niekde v hrudi vám zostane zvláštne ticho. A možno aj vďačnosť, že slovenské kino vie urobiť takýto poctivý zásah. Viac denne v rubrike Zaujímavosti Slová Ženy.
