Držíme sa práce zo strachu. Prečo je job hugging taký silný trend?

Job hugging – nový fenomén pracovného trhu, ktorý sa v posledných mesiacoch šíri rýchlejšie než trendy na sociálnych sieťach. Ľudia sa svojich pracovných miest držia ako záchranných pltí na rozbúrenom mori a aj napriek frustrácii zostávajú tam, kde to poznajú. Strach zo zmeny je silnejší než túžba po raste. Prečo sa to deje a ako sa z tohto začarovaného kruhu dostať?

Job hugging: čo sa skrýva za objatím pracovného miesta?

Job hugging je postoj, pri ktorom sa ľudia držia svojho pracovného miesta nie preto, že by ich napĺňalo, ale preto, že sa boja neistoty. Obávajú sa nestabilnej ekonomiky, rastúcich životných nákladov, nepredvídateľných rozhodnutí vo firmách a tiež masových prepúšťaní.

Zamestnanec síce každý deň splní všetky úlohy, no bez iskry, bez motivácie a bez pocitu, že jeho práca má zmysel. Navonok je všetko stabilné, no vo vnútri ide o tichú stagnáciu.

Keď idete do práce s jediným cieľom: prežiť deň

Mnoho ľudí pozná ten pocit, keď sa ráno prihlásia do práce a povedia si: „Hlavne nech to nejako prejde.“ Úlohy odfajknú, meetingy odsedí, pracovný čas odtiká – a predsa sa v hlave ozýva tichý hlas, že dokážu viac. Že chcú niečo nové, ale zároveň sa boja urobiť krok do neznáma.

V časoch, keď zmena pôsobí skôr ako riziko než príležitosť, je jednoduchšie zakotviť tam, kde to aspoň trochu poznáme. A tak sa vytvára priestor pre job hugging.

Prečo sa job hugging šíri tak rýchlo?

Jedným slovom: neistota. Ľudia vidia, že prepúšťanie môže prísť bez varovania, benefity sa potichu rušia, komunikácia vedenia je nejasná a rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú životy zamestnancov, sa často vôbec nevysvetľujú.

Keď firmy pôsobia nepriehľadne a strach z budúcnosti rastie, zamestnanci sa radšej stiahnu do bezpečia. Nie preto, že by boli pasívni alebo leniví, ale preto, že ide o prirodzený obranný mechanizmus. Problémom však je, že takáto pasivita postupne dusí kreativitu, iniciatívu aj odvahu skúšať nové veci.

Keď stagnuje zamestnanec, stagnuje aj firma

Na prvý pohľad to môže vyzerať pozitívne. Nikto neodchádza, tím je stabilný, fluktuácia nízka. No realita je úplne iná. Zamestnanci pracujú na autopilote a organizácia síce funguje, ale nerastie.

Ako vysvetľuje Wende Smith z BambooHR, ktorú cituje portál hrdive.com, firmy sa dnes nemôžu uspokojiť len s tým, že ľudia neodchádzajú. Môže to byť totiž falošný signál stability. Ak zamestnanci zostávajú len preto, že sa boja pohnúť ďalej, nejde o lojalitu, ale o jasné upozornenie, že atmosféra vo firme potrebuje zmenu.

Prečo sa bojíme zmeny práce?

Dôvodov je veľa, ale všetky sa spájajú do jedného: nedôvera a obava z budúcnosti. Ľudia vidia, že pracovné prostredie je nepredvídateľné, a preto sa radšej držia toho, čo je známe, aj keď ich to už nenapĺňa.

Takáto atmosféra vedie k bludnému kruhu: zamestnanci sa uzatvárajú, manažéri to vnímajú ako nezáujem a dôvera sa vytráca na oboch stranách.

Job hugging však nie je o lenivosti. Je to prejav toho, že ľudia jednoducho nechcú riskovať.

Mohlo by vás zaujímať aj: Farby, ktoré nosíte, o vás hovoria veľa. Tieto tri prezrádzajú inteligenciu

Dá sa tento začarovaný kruh prelomiť?

Áno – a nie je to nemožné. Záleží na tom, čo sa deje vo vnútri firmy a v hlave samotného zamestnanca.

Organizácie môžu podporiť mikromobilitu, teda malé presuny v rámci firmy, ktoré umožnia ľuďom skúšať nové roly bez veľkého rizika. Pomôže aj transparentná komunikácia a obnova dôvery cez spojené, jasné rozhodnutia. Keď vedenie ukazuje, že stojí za svojimi slovami, strach prirodzene slabne.

Zamestnanec môže začať tým, že si prizná stagnáciu, otvorene hovorí o svojich ambíciách, hľadá malé kroky k rastu, ďalej sa vzdeláva a pracuje na svojej psychickej odolnosti.

Keď sa zlepší pracovné prostredie aj vnútorná motivácia, objatie pracovného miesta prestane byť jedinou istotou.

Čo si z toho vziať

Job hugging nie je prejav lenivosti, ale reakcia na chaos a neistotu. Zotrvanie v známom priestore dáva pocit bezpečia, no dlhodobo brzdí rast aj spokojnosť. Cesta späť k motivácii vedie cez dôveru, otvorenosť a malé zmeny, ktoré ľuďom pomáhajú vystúpiť zo stagnácie.

Redakcia Slová Ženy